3. kapitola

„Heh, takže dôstojníčka,“ uškrnul sa muž, teraz už s pevným povrazom na rukách, a dobehol svoju vyhliadnutú plavovlásku. Kiara ho ani nevnímala... radšej.

„Na poručíčku máte pomerne zvláštnu misiu,“ nedal sa odradiť jej ignoráciou muž a ďalej si trkotal svoje.

„Povedzte, prečo máte práve takúto misiu a ešte k tomu len s jediným mužom?“

„Prepáčte, vážený pane, ale prečo mi vykáte!? Ak si dobre spomínam, ešte včera ste ma chceli znásilniť,“ otočila sa Kiara plná hnevu na muža, ktorý do nej, pri tom náhlom pohybe, vrazil.

„Pretože som nevedel, že som narazil na niekoho tak vysoko postaveného,“ uškrnul sa chlap a opäť mu to nedalo. Premeral si to dievča skúmavým pohľadom... áno, prsia mala celkom veľké a aj zadok mala pevný - z toho, čo sám skúsil - no zaujímalo ho ešte niečo celkom iné.

„Prečo ste sa pridali k tej Vašej organizácii Biely šíp?“

Kiara si ho premerala unaveným pohľadom. Tento človek ju tak veľmi frustroval..

„Do toho Vás nič nie je,“ vydýchla rezignovane. Ignorácia zrejme nezaberala, no nemala chuť si teraz vylievať svoje srdiečko pred jej nepriateľom.

„A to som si začínal myslieť, že predsa len dokážeš byť chvíľu ticho,“ ozval sa zrazu Ren kráčajúci iba pár krokov pred ňou. Ona si urazene odfkla, no už vážne nemala náladu na hašterenie. Ich väzeň ju tak strašne vyčerpával, že nemala chuť ani len na mandle v čokoláde, ktoré si tak krvopotne vydobyla...

Vážne s ním budú musieť putovať celý týždeň?

Neskôr si dali prestávku. Doplnili tekutiny, nadopovali sa jedlom a prešli si ich ďalší plán cesty. Spočiatku to išlo z ich väzňa ako z chlpatej deky, no postupom času sa uvoľnil a vyrozprával im všetko potrebné, aby sa čím skôr dostali do skrýše jeho klanu.

Úprimne mu boli všetci z toho klanu ukradnutí. Nepestoval si medzi nimi priateľstvá, či podobné veci... chcel sa iba dostať čo najľahšie ku koristi a to mu aj jeho život žoldniera poskytoval.

„Ako sa vlastne voláte?“ opýtala sa zrazu Kiara smerom k ich väzňovi... nech aspoň vie, ako ho oslovovať.

Muž, zrejme potešený jej záujmom, sa mierne vystrel a vyslovil, „Dereq. Dereq Montaigne.“

Kiara pri vyslovení jeho mena zádumčivo zahmkala a po ďalšej chvíli plnej očakávania vyhŕkla: „Vy sa ma nespýtate na meno?“

„Kiara Fureyová,“ odvetil s úsmevom muž, načo sa ona zapýrila a rýchlo sa od neho odvrátila.

„Odkiaľ to viete?“

„Váš priateľ ho vtedy v hostinci spomenul a ešte neskôr aj tí týpkovia z vašej organizácie... stále Vás oslovovali ako poručíčku Fureyovú.“

„Aha,“ vyslovila a ďalej už nevedela, ako pokračovať, tak sa na to vykašľala a sústredila sa na cestu pred nimi. Boli na poľnej ceste a všade to až otravne bzučalo, čmelilo, hrkútalo, ďatlovalo, a čo ja viem ešte čo. Liezlo to na nervy nevraviac o tom, ako bolo nehorázne teplo. Preto Kiare odľahlo, keď, po takej pol hodine, v diaľke uvidela stromy a pod nimi životodarný TIEŇ. Hodila Renovi povraz od ich väzňa a rozbehla sa priamou čiarou do svojho nového útočiska.

„Tieň,“ vydýchla blažene, keď sa rozvalila priamo pod jeden velikánsky buk.

„Nemôžem uveriť, že je dôstojníčka.“ Pokrútil neveriacky hlavou Dereq, načo Ren súhlasne prikývol.

„Hej!“ zamračila sa na nich Kiara. Ako keby sa tí dvaja na nej dohodli!

Večer už pomaly ani jeden z nich nevládal nohami prepletať, a tak sa utáborili. S ohňom sa radšej ani nezaťažovali – aj tak bolo strašne teplo a vidieť nemali čo... teda ak sa neráta nejaký medveď či krvilačný vlk...

Ehm, no to je jedno. Podstatné je, že bola by táto ich prvá „spoločná noc“ celkom bezproblémová, keby ich nakoniec nenapadol už spomínaný medveď... ale oni to hravo zvládli, ak sa teda neráta psychický stav ich väzňa. Poviem vám - aj vy by ste boli značne vystrašený, ak by ste boli priviazaný o strom, a práve sa vám o ruku šúchala nejaká mäkká chlpatá hromada niečoho neidentifikovateľného...