2. kapitola

„Spýtam sa ťa ešte raz... asi si nepochopil, že ak mi to nepovieš, bude po tebe a spýtam sa tvojho kamoša, ktorý mi to istotne s radosťou vyklopí,“ zašepkal zlovestne Ren a nohou začal mužovi drviť zápästie.

Ten tlmene vykríkol a snažil sa zhlboka nadýchnuť.

Zrazu sa dvere od kúpeľne prudko roztvorili a v nich stálo plavovlasé dievča s miernym rumencom na tvári a priam pekelnými blčiacimi očami.

„Ty,“ vydýchla potichu a jej hlas bol popretkávaný potláčajúcim hnevom.

Podišla k spadnutému mužovi, načo sa on začal divo metať a vydesene vykrikovať: „Všetko... všetko vám poviem! Len ju prosím ťa zastav! Prosím!“

Vydeseným pohľadom žiadal Rena, načo on chytil Kiaru za ruku a potiahol ju ďalej od muža.

„Tak, začni.“

„Ale ono sa to len tak nedá povedať. Musel by som vás tam zaviesť. To miesto je niekde v Zelených lesoch,“ vychrlil jedným dychom a čakal na ich reakciu. Tá sa však ani po dvoch minútach nedostavila. Ticho zrazu prerušil Ren.

„Kiara, môžeš ho zabiť. Určite hovorí klamstvá.“

„Nie! Je to pravda! Prosím, nepribližuj sa!“

„Tak to dokáž.“

„Ako to mám, do riti, dokázať!?“

„V tom prípade, ak ťa nič nenapadá, budeš vydaný na milosť a nemilosť tuto, tomuto dievčaťu,“ pokrčil plecami Ren a svoje zovretie okolo Kiarinho zápästia povolil.

„Dobre, dobre! Dajte mi chvíľku!“ vyriekol napoly otrávene a napoly vydesene muž.

„Viete, prečo ste nás nemohli nájsť hneď, ako sme ukradli tie artefakty?“ opýtal sa po chvíli, aj keď s nevôľou, muž.

„Lebo sme neboli na stráži my, ale nejakí idioti, čo ani nevedia, čo je to hutopíska,“ odvrkla naštvane Kiara.

„No tak to neviem ani ja čo je.“ Pozrel na ňu pochybovačne Ren.

„To je keď-“

„Nebolo to kvôli tomu,“ ozval sa znova muž na zemi. „Ušli sme do Zeleného lesa, kde máme základňu... bohužiaľ pre vás, je tá základňa zašitá hlboko v lese a sami nemáte šancu ju nájsť. Rozmýšľajte, kebyže vám nehovorím pravdu, ako by ste nás tak dlho nevedeli nájsť?“

„A teraz, keď sme si to vyjasnili, by ste ma mohli aspoň zodvihnúť z tej zeme,“ zamrmlal a sám sa snažil dostať z tesného objatia stoličky.

„Neverím ti,“ vyslovila Kiara a škaredo naňho pozrela. „Okrem toho, akú nám dáš záruku, že nás zavedieš priamo k tým artefaktom a nie do pasce?“

Muž na zemi sa rozosmial. „Tie zbrane sú tak chránené, že ak vás k nim aj zavediem, živí sa odtiaľ nedostanete... takže toľko k záruke, že vás nezavediem do pasce. Mimo to - pekný zadok. Ty máš teda divné myšlienky, keď sa pred samými chlapmi promenáduješ v tom malom uteráčiku.“ Uškrnul sa, načo sa Kiara znova zapýrila a kopla mužovi celou silou do brucha.

„To nebola moja chyba! Zabudla som si oblečenie a tento tu mi ho nechcel podať!“ rozkrikovala sa, pričom muž na zemi stonal od bolesti.

„Potichšie,“ zamumlal Ren, očividne zabratý do svojich myšlienok.

Hoci toho Kiara mala ešte veľa na srdci, počúvla Rena. Chvíľu bolo ticho a izbou sa ozývalo iba chrápanie a bolestné skučanie. Potom sa však Ren zhlboka nadýchol a tým preťal to nepríjemné ticho.

„Dobre. Zavedieš nás k tým zbraniam a my ťa necháme žiť,“ povedal neústupčivým hlasom a vydal sa k posteli pri stene, kde sa s chuťou rozvalil a aj by zaspal, keby mu to Kiara neprekazila.

„A čo s nimi? To ich tu necháš bez dozoru?“

„Ty sa o nich postaráš,“ zamumlal.

„Tak to teda nie! Henten kretén mi už teraz lezie na nervy. Celú noc to s ním nevydržím!“

„Kto zaplatil izbu? Nevyskakuj si tu, lebo ťa vykopnem von a nebudeš spať na posteli vôbec. O tri hodiny ťa vystriedam,“ zavrčal, prevrátil sa nabok a už bolo ticho.

Kiara si namrzene sadla na druhú stranu postele a obozretne sledovala mužov. Po chvíli sa ozval ten úchylnejší na zemi.

„Pokojne si pospi, ja to tu za teba ustrážim.“

V Kiare po týchto slovách vzkypela nechuť, no potlačila ju a ďalej len sledovala ich dvoch väzňov.

Toto ešte len bude dlhá noc, pomyslela si a podoprela sa rukami o mäkký matrac postele.

Ku podivu bol ich väzeň po zvyšok noci ticho a Kiara ho nakoniec aj normálne posadila na stoličku (hoci ju ten chlap popritom chytil za zadok a na jeho tvári sa, po zvyšok ďalšieho dňa, vynímal červený odtlačok jej dlane).

Ráno sa stretli s ďalšími členmi ich organizácie a odovzdali im prebytočného člena ich skupinky do rúk.

Potom sa už mohli bez väčších zastávok vybrať na ich spoločnú výpravu...