1. kapitola

„Ty môj malý mutantík! Ómôjbože, veď on je totálne zlatý! Nechápem ako si ho doteraz nemohol nikto kúpiť,“ rozplývala sa Kiara nad mláďaťom vtákorožca.

„Ja zas nechápem, ako niekto môže vymýšľať tak priblblé prezývky pre zvieratá. Úprimne toho vtákorožca ľutujem...“

„Mutantík znie náhodou veľmi milo!“

„Vôbec to neznie milo! Chudák z toho bude mať traumu na celý život,“ nespokojne na ňu pozrel Ren.

„Ale jemu sa to meno páči!“

Obaja sa obrátili k lietajúcej guličke v klietke, ktorá si následne kýchla a prekoprcla sa o niekoľko centimetrov dozadu.

„Ha! Vidíš? Je na to meno alergický.“

„Ó, áno? Tak mu skús vymyslieť meno ty, keď si taký múdry!“

„Čo takto Ayni?“ podišiel bližšie ku vtákorožcovi.

„Ayni?“ začudovane zopakovala Kiara a pozrela na vtákorožca, ktorý sa pohodlne usadil na bidielku.

„Ako myslíš,“ pokrčila ramenami a vybrala sa k mohutnému predavačovi za pultom.

„500ɀ?! Mňa skoro vystrelo, keď som toto počula. Celé moje úspory sú fuč,“ vzdychla si Kiara.

„Aspoň vieš, prečo toho vtákorožca doteraz nikto nekúpil... aj tak - nemusela si ho kúpiť.“

„Ale keď on na mňa tak smutne pozeral... nemohla som ho tam proste nechať,“ nešťastne naňho pozrela.

„Ty sa nikdy nezmeníš, čo?“ vzdychol Ren.

„Aha, pozri! Tam sú mandle v čokoláde,“ vyhŕkla odrazu Kiara a už stála pri stánku s mandľami a dohadovala sa s predavačom na cene.

...

„Tak teraz už naozaj nič nemám,“ povedala Kiara uplakane, keď vytriasla svoj mešec a vypadla z neho iba stonožka a kúdoľ prachu.

„Nemala si nakupovať ako pomätená. Zaslúžila si si to,“ povedal nezúčastnene Ren a ďalej sa rozhliadal po meste.

„Ale keď čokoládové mandle sú tak dobré,“ fňukala ďalej Kiara. Ren už nevedel, čo na to povedať, a tak len pokrútil hlavou.

„Ktorým smerom je hostinec?“ opýtal sa, načo sa Kiara rozhliadla a ukázala do jednej z ulíc mesta.

„Tam by mal byť jeden. Volá sa Zlatý klinec. Pred rokom som tu bola na misii a mali celkom slušné ceny...“ s povzdychom si strčila do vrecka celkom prázdny mešec a pozrela na Rena psími očami.

„Zabudni na to,“ zavrčal Ren a odvrátil od nej pohľad.

„Ale no tááák! Vieš, že nemám ani pol zenu. A na tú misiu máme byť spolu! Žiadne sólo akcie neprichádzajú do úvahy.“

„A kto ti kázal, aby si kúpila toho vtákorožca?“ zazrel na ňu a premáhal sa, aby jeho hlas neznel naštvane. Veľmi mu to nešlo...

„Sám vieš, aké je ťažké nájsť tento druh.“

„To nevysvetľuje, prečo si si ho kúpila.“

„Renííííík...“

„Nie.“

„Nebuď zlý!“

„To ty si tu zlá.“

„Fajn, tak umriem od nedostatku spánku a jedla!“

„Bože, ty si otrasná,“ vzdychol Ren a Kiara už vedela, že má vyhraté. Zoširoka sa usmiala a zaviedla svojho hromžiaceho spoločníka do hostinca na konci mesta.

Ren podišiel k barovému pultu a zatiaľ čo on vybavoval ubytovanie, Kiara sa rozhliadla po hostinci. Bolo to tam udržiavané a hostinec mal aj celkom slušnú návštevnosť. Prevažne tu boli cestovatelia, ktorí prišli z juhu... no našli sa tu aj ľudia s črtami ćielidčanov a mósidčanov.

Práve, keď sa chcela vrátiť k Renovi, ju oslovil nejaký chlapík.

„Si celkom pekná... nechcela by si mi dnes v noci robiť spoločnosť?“ Uškrnul sa vysoký tmavovlasý muž a jeho spoločník sa na tom pobavene zasmial, ako keby to bolo bohvieako vtipné.

„Nie, ďakujem,“ odpovedala Kiara bez záujmu a už sa otočila na odchod. S takýmito povaľačmi by sa predsa nikdy nezaplietla. V tom jej ruku však niekto drsne  oblapil a trhol ju naspäť.

„No tak inak. Dnes večer mi BUDEŠ robiť spoločnosť,“ povedal muž a hrubo ju k sebe pritiahol. Kiare unikol prekvapený výdych. Nechcelo sa jej veriť, že to naozaj ten muž urobil...

„Tche!“ pobavene a zároveň naštvane si odfrkla, „Normálne takto jednáš s dievčatami? Ak teda áno, nemám inú možnosť, ako odporovať tvojmu tvrdeniu týmto spôsobom -

Nikdy.

Ti.

Nebudem.

Robiť. 

Spoločnosť!“

Ako začala hovoriť poslednú vetu, vykrútila mužovi, ktorý ju zvieral svojou pažou, ruku, a s každým vysloveným slovom mu uštedrila silnú ranu do inej časti tela. Na záver mu podkopla nohy, načo sa omráčený muž zviezol na zem.

Keď sa však Kiara chystala ešte posledný krát si doňho z chuti kopnúť, začula pri sebe zlovestné cvaknutie.

Pomaly otočila hlavu na mužovho spoločníka a s uspokojením zistila, že na ňu mieril práve takou zbraňou, akú mali s Renom za úlohu nájsť a vrátiť tam, odkiaľ ju títo muži zobrali.

„Nech ťa to ani nenapadne,“ zavrčal zlovestne chlap, keď sa jej noha mimovoľne pohla do posledného kopu do nevládneho muža. Kiara sa ovládla a zdvihla ruky nad hlavu.

„Za toto by som ťa mal zabiť, no-“

„No som príliš úžasná a krásna a moje zabitie je nad tvoje sily,“ dokončila Kiara s úškrnom, keď sa muž zvalil bezvládne na zem a nad ním stál zamračený Ren.

„Čo si zas vyvádzala?“

„Našla som tú zbraň, ktorú hľadáme!“ vyhŕkla nadšene Kiara a už v rukách držala zmienenú zbraň.

„Lyssana,“ prečítala vyrytý nápis na zbrani a usmiala sa. Ani si nevšimla, že sa všetky pohľady v hostinci zamerali iba na ňu s Renom.

Ren sa prekvapene pozrel na zbraň v jej rukách. Potom si však nasadil svoju zvyčajnú neprístupnú masku a zodvihol jedného z mužov. Bol to ten, ktorého dokaličila Kiara a práve sa preberal.

„Kde máte zvyšok zbraní?“ opýtal sa Ren pevne a trocha ním zatriasol.

Ten muž ani len nevedel kde je sever, a keď zbadal Kiaru za Renom, znova radšej zavítal do krajiny snov, akoby mal cítiť takú bolesť, akú zažil pri ich „rozhovore“.

Ren si potichu povzdychol a zazrel na Kiaru.

„Čo?“ vyletelo z nej a opätovala mu nevraživý pohľad.

„Nemusela si to tak prehnať...“

„Prepáčte, že ruším,“ odkašľal si hostinský, „ale mohli by ste si svoje veci vybaviť niekde inde? Dvaja muži v bezvedomí uprostred miestnosti nerobia práve dobré meno hostincu.“

„Samozrejme.“ Usmiala sa Kiara. Čupla si  k druhému mužovi a pokúsila sa ho zodvihnúť. No bol o niečo ťažší ako vyzeral. S nadávaním ho začala ťahať po dlážke smerom ku schodisku.

Keď si všimla nesúhlasný pohľad hostinského, otočila sa.

„Zaplatili sme si za izbu, nie? Ani si nevšimnete, že tu sme – čo oko nevidí, dušu netlčie, či ako to bolo...“ povedala a znova začala vláčiť muža po schodoch. Ren sa ospravedlnil za nepríjemnosti a taktiež odniesol druhého muža do ich izby.

Zabuchli za sebou dvere a priviazali  nevládnych mužov o stoličky, čo stáli v izbe spolu s jedným stolom. Ren sa ponúkol, že ich postráži a Kiara sa s veselou nôtou rozbehla do kúpeľne vedľa. Netrvalo jej to dlho, ale zrazu zistila, že tam nemala veci na prezlečenie. Potichu otvorila dvere kúpeľne na škáročku a prosebne sa pozrela na svojho kamaráta.

„Reník, mohol by si mi priniesť moje šaty?“

„Nie.“

„Prosííím.“

„Nepros, už som ti povedal.“

„To si mám prísť pre ne nahá?“

„Pokojne... aspoň si nabudúce zapamätáš, že si nemáš nechávať oblečenie pohodené na stole.“ Kiara sa zamračila, no nič už nepovedala. Jej kamarát vedel byť niekedy pekne protivný... omotala si okolo seba uterák, ktorý jej skoro nestačil ani len na zakrytie toho najnevyhnutnejšieho a vyberala sa k stolu, kde jej trčala kôpka uloženého oblečenia.

„Tak toto za tú bitku stálo,“ zamrmlal muž na stoličke, načo Kiara skríkla a uterák sa jej trochu zošmykol z jej nahého tela. Muž sa chlípne usmial, no vtom mu jeho výhľad zatienil Ren.

„Kde je tá skrýš?“ opýtal sa pevne a čakal na mužovu reakciu.

Kiara sa nenápadne predrala do voľnej kúpeľne a začala sa tam prezliekať.

„Je vám jasné, že vám to nepoviem, nie?“ uchechtol sa a odrazu, so šokovaným výrazom na tvári, ležal, spolu so stoličkou, na zemi.